Menej hádok, menej bojov, menej zúrivých scén, klamstiev a následných trestov. To je snom každého rodiča, ktorý by si za dennodenné zvládanie prejavov najrôznejších detských emócií, od hnevu a frustrácie až po sklamanie a zúfalstvo, často zaslúžil Nobelovu cenu za mier. Online prednáška psychoterapeuta a lektora komunikačného programu „Parent Effectiveness Training” Jana Vávru v utorok 18. mája 2021 ukáže, ako do svojho rodinného kruhu priniesť viac harmónie a názorne priblíži postupy, ako komunikovať s deťmi, posilniť spoluprácu v rodine a riešiť problémy efektívne a hlavne spoločne.

V ktorom veku najčastejšie začína dochádzať ku konfliktom dieťaťa s rodičom?

Ku konfliktom dochádza v blízkych vzťahoch v priebehu celého ich trvania. Líši sa skôr ich povaha a spôsob, akým sa riešia. Náročné pre rodičov býva tzv. „obdobie vzdoru,” ktoré sa objavuje často okolo 2. a 3. roku, kedy sa v dieťati posilňuje pocit vlastnej identity nezávislej od rodičov, ale nemá dostatočné vnútorné zdroje pre ovládanie svojich emócií. Ďalšie náročné obdobie býva v období puberty a dospievania. Thomas Gordon, autor Výchovy bez porazených hovoril, že dospievajúci sa nebúri proti rodičom, ale autoritatívnym či nefunkčným metódam výchovy.

Existujú stratégie, ktorými by sme dokázali upokojiť konfliktnú situáciu?

Konflikt vnímam ako stret odlišných potrieb rodiča a dieťaťa – v rôznych obdobiach sa s ním vyrovnávame rôzne. U bábätka je prirodzenejšie, že sa jeho potrebám prispôsobíme, aj keď to narúša naše potreby a riešime skôr vnútorný konflikt – napr. potrebu odpočinku a starostlivosti. Neskôr je podľa môjho názoru najúčinnejšou stratégiou vedieť si uvedomovať a spracovať silné emócie a objaviť potreby, ktoré za konfliktom stoja.

Malo by po hádke ustúpiť dieťa či rodič? 

Ideálne je, keď nemusí ustupovať ani jeden a najmä, keď vo všetkých konfliktoch neustuje iba jedna strana. Vzťahy „bez porazených” sa vyznačujú tým, že dôverujeme, že k potrebám oboch strán je pristupované spravodlivo a hľadáme dobré riešenie, ktoré vyhovuje všetkým. Neznamená to teda, že sa vždy podarí vyriešiť všetko tak, aby ani jedna strana nebola z druhej na nejakú dobu nahnevaná, alebo sklamaná, ale že sa nám darí udržiavať pocit empatie, porozumenia, alebo keď sa tieto pocity stratia, tak sa k nim dokážeme vrátiť bez toho, aby vzniklo určité nepriateľstvo.

Prichádza rodič, ktorý často ustupuje, o rodičovskú autoritu? Je autorita dôležitým faktorom v riešení konfliktov?

Autorita môže byť postavená na strachu alebo na prirodzenej dôvere, že druhý rozumie nejakému odboru, alebo životu. Ja preferujem druhý typ autority aj v rodičovstve. Myslím, že vo vzťahoch zostáva úcta, pokiaľ dospelý vie byť skôr asertívny než autoritatívny. Asertivitu by som definoval tak, že dbám na svoje potreby a viem, čo je podstatné pre mňa alebo rodičovskú stranu rodiny – dokážem ale aj tak zostať ohľaduplný k potrebám detí a ochotný prípadne prehodnotiť svoje postoje, pokiaľ sa ukazuje, že môj predpoklad nebol správny. Myslím, že ak sa niekto podriaďuje vo svojich potrebách príliš a neuvedomuje si ich, alebo v nich ustupuje, stáva sa skôr pasívne agresívnym alebo prijíma stanovisko obete, tým stráca vzťahovú úctu a ťažko si buduje akýkoľvek druh autority.

Ako pomôcť dieťaťu uvedomiť si a pochopiť vlastné emócie?

Prvý nástroj je učiť sa ich pomenovať a uvedomovať si ich u seba. Prístup „bez porazených” využíva metódu aktívneho načúvania, kedy sa pri komunikácii snažíme zamerať nielen na obsah oznámenia, ale aj na to, ako sa druhý cíti a čo oznamuje na úrovni emócií a pomenovať to. Rovnako sa učíme pomenovávať, ako sa cítime my. Z toho sa potom deti prirodzene učia. V tréningu empatie im tiež môže pomôcť čítanie príbehov a rozprávanie sa o tom, ako sa postavy cítia, hry s postavičkami, plyšákmi a podobne.

Pomáha pri riešení konfliktov empatia? Dá sa empatia trénovať?

Empatia určite pomáha. Centrá podporujúce schopnosť kognitívnej empatie sa rozvíjajú v mozgu postupne, rovnako ako schopnosť abstraktného myslenia alebo čítania a ich rozvoj sa dá posilňovať. Vedci zistili, že v mozgu sa vyskytujú aj tzv. zrkadlové neuróny, ktoré majú schopnosť zrkadliť stav, ktorý sa odohráva v druhom pri určitom správaní alebo pocite. U rodičov a detí je vraj táto rovina ešte silnejšia a v súčasnej dobe v niektorých výskumoch vedci zisťujú, že ak deťom skutočne načúvame, alebo s nimi napríklad skladáme puzzle (druh spoločnej činnosti), tak sa táto vzťahová schopnosť aktivuje. Ak riešime konflikty s ohľadom na potreby oboch strán, deti sa z toho prirodzene učia premýšľať aj nad tým, ako sa cítia druhí.

Kto je Jan Vávra?

Mgr. Jan Vávra je psychoterapeut, andragóg a certifikovaný lektor komunikačného programu “Parent Effectiveness Training”. Od roku 2009 pôsobí v súkromnej poradenskej praxi, kde sa klientom venuje individuálne, skupinovo, ale aj prostredníctvom seminárov a kurzov. Je absolventom andragogiky na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity a systematického štvorročného výcviku v Gestalt terapii. V súčasnosti sa zaoberá vzdelávaním rodičov a učiteľov a empatickou komunikáciou s deťmi. Je zástupcom Gordon training international pre Českú republiku a Slovensko a spoluautor kurzu a podcastu Rodičovská posilňovňa s psychologičkou Ivanou Štefkovou a online kurzu Rodičovstvo ako cesta (s detskou psychologičkou a manželkou Alenou Vávrovou).

18. 5. (utorok)

Štart: 19:00 hod.

Vstupenky: bit.ly/Konflikty1805

Event: https://www.fb.com/events/2880172828921318