Napísala bestseller o hľadaní strateného detského šťastia v dobe tabletov a instantných riešení (Klub nerozbitných detí) aj knihu, aby nám technológie nebrali viac, ako nám dávajú (Krotitelia displejov). Rozprávame sa s novinárkou a matkou dvoch detí Slávkou Kubíkovou.

Klub nerozbitných detí

Klub nerozbitných detí

V knihe Klub nerozbitných detí opisuješ generáciu dnešných detí ako tabletovú a podtextom, ktorý som tam cítil, že tablety z detí vysajú život a nič z nich nebude. Ako charakterizuješ generáciu, v ktorej si vyrástla ty?

Vyrastala som za čias komunizmu a vtedy obrazovky neboli témou. S výnimkou Večerníčka sa nedalo nič pozerať, internet, tablety, smartfóny vtedy ešte neboli vynájdené. Obdobie komunizmu nejdeme velebiť, ale tým, že bolo menej možností, prinášalo to viaceré pozitívne externality: deti boli viacej vonku.  V našej rodine sme napríklad po škole chodievali na záhradu. Rodičia končili skôr v práci a mohli sa nám potom venovať. Moje detstvo teda bolo menej možností, ale viacej času na všetko.

Je dnešná generácia horšia ako tvoja?

Nedá sa hodnotiť, ktorá generácia je horšia či lepšia, každá má svoje lepšie i horšie stránky. Dnešná generácia to má zdanlivo ľahšie, lebo má väčší materiálny dostatok, jednoducho nemusí  ničím zaťažovať,  trápiť nad nedostatkom, ani dlho čakať na splnenie svojich túžob. Všetko im padá k nohám – veci, zážitky, možnosti. No takýto nadbytok deti zahlcuje. Majú veľa podnetov, atrakcií a ponúk, ale prichádzajú o čas, keď si musia aj samé niečo vymyslieť, a tým prichádzajú o niečo podstatné. Nie je to nezvratné. Rodič má moc, že si môže z celej ponuky vybrať to rozumné a do programu zaradiť priestor na prirodzené veci, ktoré deti potrebujú robiť na to, aby sa rozvíjali, aby boli v pohode, aby si oddýchli, aby boli psychicky odolnejší a nerozbitní. 

Prečo dávame deťom materiálne toľko veľa? Vyvažujeme tým nedostatok možno práve zo spomínaného komunizmu? Vtedy deti, dnes rodičia, nič nemali – a tak chcú dopriať aspoň svojím deťom?

Aj v krajinách, kde nebol komunizmus, je to podobné a materializmus je všade.

Tvojím heslom je teda „menej je viac“, nepreťažovať deti, nezaťažovať ich nadbytkom.

Je to otázka miery. Vôbec nezvelebujem minulé časy, ale napríklad na Mikuláša deti dostali jeden balíček a malo to nejaký zmysel. Dnešné deti dostanú balíčkov oveľa viac. Stráca sa pointa, deti z toho nemajú radosť a stále len čakajú, kto im čo ešte dá. Už vôbec nevedia, o čom je ten Mikuláš. Je to na veľkú škodu detí. Menej je viac.

Krotitelia displejov

Krotitelia displejov

V knihe Dítě v síti som čítal o výskume, z ktorého vyšlo, že rodičia nepoznajú youtubeové „ikony“ svojich detí. Osobne ma to prekvapilo, čakal by som skôr, že rodičia vedia, čo sleduje ich dieťa. Ty poznáš youtubeové „stars“ či aspoň rozprávkových hrdinov?

Rozprávkové postavičky poznám, popkultúrne youtuberské ikony zaitaľ u nás našťastie nefičia. Problém youtuberov je, že prezentujú podivné životné vzory, ich témy sú povrchné a často hlúpe. Je to postavené na prvom dojme, aby to deti zaujalo, a ony sa na to veľmi namotávajú. Samozrejme, chcú sa svojím obľúbeným youtuberom podobať a to podrýva rodičovskú výchovu. Rodičia robia chybu, že nevedia, čo deti pozerajú a jedna z vecí, čo by rodič mal urobiť, je vedieť o tom a odsledovať si trendy. Nie je to až také náročné.

V praxi je to asi nedosiahnuteľné. Dieťa má svoj notebook, mobil, …

Dieťa má nielen svoj notebook a mobil, ale aj svojho rodiča. Rodič je dnes v konkurencii voči všetkým ostatným ľuďom, hodnotám, štýlom a musí sa snažiť, aby jeho hlas zaznel. V minulosti takáto konkurencia nebola. Vracia nás to k dôležitosti vzťahu, na ktorom musí rodič obrovsky pracovať, ak chce vplývať na dieťa nejakým zásadným spôsobom, minimálne na to, aby mu dieťa povedalo, čo robí a čo pozerá.

Bolo by fajn, keby si rodič pozrel spolu s dieťaťom ich obľúbených youtuberských hrdinov a rozdebatovali si to spoločne. Deti nie sú hlúpe. Mnohé deti po takejto debate samé prídu na to, že to, čo pozerajú, je prázdne,. Dnešné deti veľmi potrebujú rodičovskú autoritu a múdrosť. Čítala som názor o tom, čo stojí za úspechom Jordana Petersona (pozn.: autora knihy 12 pravidiel pre život): prišiel niekto, kto hovorí, čo je čierne a biele, dobré a zlé. Toto je to, čo mladí hľadajú. Mladí potrebujú niekoho, kto ich vedie, kto im dá jasnejšiu inštrukciu, aj keď v období puberty budú voči tomu vzdorovať.

Chceš sa stať youtuberkou?

Nie (úsmev).

Z krstu knihy Klub nerozbitných detí
Z krstu knihy Klub nerozbitných detí

Prvý krok: Investovať do vzťahu

Každý rodič asi chce dieťa dobre vychovať. Je veľa rodičovských a výchovných prístupov. Aký prvý krok urobiť smerom k lepšej výchove svojich detí?

Prvý krok je vzťah: investovať seba do vzťahu. Je to protipól materializmu. Dať dieťaťu svoj čas, svoju nerušenú pozornosť. Nájsť si pravidelný čas na to, aby som mohol s dieťaťom len tak byť. Počas tohto času si potrebujeme vymazať z hlavy agendu toho, ako to najlepšie využiť, čo všetko by sme ho chceli naučiť. Nie.  To, čo sa bude diať, nechajme na dieťa. Dá sa z toho urobiť aj pekný rituál, napríklad pred spaním alebo cez víkend.

 Ide o to priblížiť sa jeho svetu, aby nám sme mali medzi sebou blízkosť, ktorá je základným predpokladom toho, že dieťa sa bude ochotné od nás učiť a zvnútorňovať si naše hodnoty.

V tvojej knihe Klub nerozbitných detí zaznieva aj myšlienka, že najlepším prostredím na výchovu detí je kvalitná dedina. Je to bezpečné prostredie, kde sa poznáme a vzájomne si dávame pozor na deti.

Nemyslí sa tým dedina ani tak ako fyzické prostredie, aj keď je to ideálne, ale skôr je to komunita, ktorú si vieme vytvoriť v meste, kde sa spoja ľudia s podobnými hodnotami, ktorí sa podporujú a robia aj spoločné výlety. Dieťa potrebuje rovesnícke potvrdenie toho, čo počuje doma. Ak od svojich rovesníkov, z médií a od youtuberov počuje názory, ktoré sú v rozpore s rodičovskou výchovou, aká je šanca, že si osvojí rodičovské hodnoty? Preto je dobré, keď sa stretajú podobne zmýšľajúce rodiny.

Vytvárame takéto komunity?

Je veľa svetlých príkladov. Ale je pravda aj to, že to nie je jednoduché vytvoriť a budovať. Chce to veľkú otvorenosť od rodín. Dnes majú rodiny obrovskú ponuku možností a aktivít a stratili sa prirodzené komunitné rituály. Láka to našiť si život presne na mieru svojej rodiny a neprispôsobovať sa iným.Komunita je trošku aj obeta. Znamená to niekedy otvoriť dvere, mať rozhádzanejší večer, ale byť s inými rodinami. Alebo upustiť v sobotu od presného upratovacieho plánu a dať si ako prioritu budovanie komunity. Je to uvedomelý krok. Chcela by som povzbudiť ľudí, aby boli v tomto procese otvorení. Niekedy to bolí, ale stojí to za to. Je to dobré pre celú rodinu. Pre deti aj pre rodičov.

Ako začať s komunitou?

Stačí jedna ďalšia rodina, s ktorou sa dohodnete, že každú druhú sobotu pôjdete na výlet. Moderné deti na to často nie sú zvyknuté a frflú, že musia prejsť jeden kilometer. Ale keď tam budú iné deti, urobíte si opekačku, tak sa deti navzájom potiahnu a budú sa na to tešiť.. A keď sa takto nájdu dve-tri rodiny, máte malú komunitu.

Slávka Kubíková
Slávka Kubíková

Cesta mamy, ktorá na niečo prišla

Čo ťa motivovalo napísať obidve rodičovské knihy?

Motivácia bola osobná. Boli to veci, na ktoré som prišla vo svojom osobnom živote mala som ich načítané, debatovala som o nich s odborníkmi a  ako novinárka som začala o tom písať. Nie je to všeobecný návod na rodičovstvo, ale moja osobná skúsenosť. Nie som psychológ, je to cesta rodiča, cesta mamy a toho, na čo som prišla.

Aká bola reakcia odborníkov?

Viacerí psychológovia sa z toho tešili, odporúčajú moje knihy. Dokonca sa mi zdá, že Krotitelia displejov mali väčší ohlas u odborníkov, lebo je to téma, ktorú riešia nielen rodičia, ale aj učitelia a psychológovia. Odborníci boli vcelku vďační za tú knihu. A tí, čo možno neboli vďační, sa neozvali (úsmev).

Prekvapil ťa úspech Klubu nerozbitných detí? Dodnes je z neho bestseller.

Prekvapilo ma to, až to stále nechápem. Pôvodný odhad predaja sa už prekročil niekoľkonásobne. Neviem, čím si to mám vysvetliť, je to obrovský úspech a teším sa z neho.

Keď som Klub nerozbitných detí čítal, zdalo sa mi, že neobsahuje nič prekvapivo nové, iné, skôr všeobecné múdrosti, ktoré je ale najťažšie previesť do rodičovskej dennej reality.

Tiež si myslím, že tam nenájdete žiadne tajné recepty a sama to nazývam zdravým rozumom. Raz som viedla workshop s rodičmi, v ktorom bolo ich úlohou zamyslieť sa nad tým, či je alebo nie je dobré dávať deťom mobily.. Debatovali o tom v skupinách a po hodine prišli na to, že to nie je ideálne. Výborne to vyargumentovali, prišli na všetky argumenty, ktoré som použila v knihe. Nie je to teda žiadne špeciáne know-how. ide v prvom rade o to, sa nad týmito témami poriadne zamyslieť. Všetci vieme, že deťom viac ako displeje prospieva pohyb alebo čítanie, ale asi v dnešnej dobe to treba opakovane pomenovať a tiež poskytnúť jasný návod ako na to.

Máš nejaké plány na ďalšiu knihu?

Zatiaľ nie, nič konkrétne, len také sny.

Od septembra spúšťate základnú školu Citadela v Bratislave.

Založili sme ju spolu s Martinom Luteránom, je to projekt Kolégia Antona Neuwirtha. Rodina sama nestačí a deti potrebujú komunitu. Našou ambíciou je odovzdať deťom vieru, škola bude katolícka, navyše ponúkame klasické vzdelanie. Deti budú sprevádzané veľkými autormi a udalosťami dejín západnej civilizácie. Podáme im ucelený príbeh aj o kresťanstve. Je to podľa mňa veľmi dôležité, aby naše deti vedeli, v čo veria a prečo veria.

Otec vyvádza dieťa z hniezda

Keďže tento rozhovor vychádza na našom blogu otcom.sk, nemôžem sa nespýtať: Ako vnímaš úlohu otcov vo výchove?

Bez otcov to nejde. Je to kľúčové. Matka vovádza dieťa do života, je láskavá, rola otca je skôr prísnejšia, matka drží dieťa v hniezde, otec ho ťahá z neho von. Musí tam byť rovnováha. Materinská láska je veľká. Otec to vyvažuje a deti vedie smerom do sveta. Obidvaja rodičia sú zásadní. Je super v dnešnej dobe, že veľa otcov oproti iným generáciám sa deťom venuje a chápe to ako svoju úlohu.

Naše interview nahrávame pred jednou z tvojich prednášok, kde dnes bude plno. Aký je to pocit vypredávať kinosály?

Ako sa po slovensky povie „scary“? (úsmev)

Rada vystupuješ pred publikom?

Až tak sa v tom nevidím. Podľa mňa lepšie píšem ako rozprávam. Ale keď ľudia chcú počúvať, rada im poviem to, o čom píšem.

Zatiaľ prišli väčšinou ženy.

Otcovia strážia deti (úsmev).

Pri pohľade na ľudí, ktorí vstupujú dnu, sa zdá, že v publiku budú skôr mladé dámy, ktoré sa ešte len pripravujú na rolu matky.

Na prednášky chodí veľa ľudí, ktorí ešte nemajú deti. Je to fajn, lebo sa tým môžu vyhnúť mnohým chybám, keď sa stanú rodičmi.

Myslíš si, že po tvojej prednáške budú vôbec chcieť mať deti?

Neviem (smiech). Dúfam, že ich neodradím (úsmev). Je pravda, že vychovať deti v dnešnej dobe je náročné, ale vždy to tak bolo. Ako hovorí Daniel Hevier, kríza je štandardný stav a kríza bola v každej dobe. Vychovať deti bolo náročné za komunizmu, za vojny, ale je to náročné aj dnes.

foto: Andrej Lojan, archív S. Kubíkovej


Budeme radi, ak sa prihlásite na odber nášho newslettra.

Ak sa vám naše články páčia a radi by ste ich čítali naďalej, vopred ďakujeme za vašu podporu. (Nasnímaním kódu nižšie v bankovej aplikácii nám môžete poslať 1 euro, ale sumu si napokon ľubovoľne určíte vy sami 🙂 )

QR kod na podporu otcom.sk

1 komentárov

  1. Pingback: Blog Matúša Demka

Pridaj komentár