Od smrti Leonarda da Vinciho 2. mája 1519 ubehlo už päť storočí. Maliar, ilustrátor, karikaturista, pedagóg a otec Stano Lajda je nielen jeho znalcom a obdivovateľom, ale ako jediný Slovák napísal o ňom pútavú a obsiahlu knihu práve k aktuálnemu päťstému výročiu. Navyše spolu s knihou pracoval aj na rekonštrukcii Poslednej večere, z ktorej originálu sa do súčasnosti nezachovala ani polovica. Po desiatich rokoch vytrvalej práce sa Stanovi Lajdovi podarilo dokončiť rekonštrukciu tejto najkopírovanejšej maľby sveta. Tvrdá drina prináša aj nové zistenia. Podľa Lajdu na Leonardovej Poslednej večeri nevidieť len veľkonočný motív, ale prierez celou Bibliou.

Stano Lajda: Fragment (2004)
Stano Lajda: Fragment (2004)

Leonardo je nekonečné žriedlo inšpirácie

Vo Vašej tvorbe je vidieť, že máte veľmi rád Leonarda da Vinciho, ktorý si získal prakticky celý svet. Čím si podmanil aj vás?

To keby som vedel. Bola to láska na prvý pohľad. Mal som desať rokov a starý tata mi podal malý čiernobiely obrázok Poslednej večere. Od tej chvíle sa stalo niečo medzi nebom a zemou. Začal som sa zaujímať o umenie, spoznávať ďalšie Leonardove diela. Zatiaľ čo moji rovesníci zbierali postery predstaviteľov pop-music, ja som si  vystrihoval z časopisov obrazy slávnych umelcov. Tvorba Leonarda mi však bola najbližšia pre svoju poéziu a rúšku tajomstva. Cítim z nej vyžarovať akúsi zvláštnu pozitívnu energiu, dokonalú harmóniu. Napríklad Posledná večera: napriek dramatickosti témy z nej sála magický pokoj.

Čo pre vás znamená Leonardo da Vinci?

On je nekonečné žriedlo inšpirácie. A to aj ľudsky. Bol vraj príjemný spoločník. Miloval prírodu, bol perfekcionista a nesmierne pracovitý človek. Šiel až na hranice svojich možností. Čas a život bral ako dar. Lenivých ľudí, ktorí mrhajú takýmito hodnotami, volal plniči latrín, pretože nič iné po nich nezostane.

Lenivých ľudí, ktorí mrhajú časom a životom, Leonardo volal plniči latrín, pretože nič iné po nich nezostane.

Ak by da Vinci žil dnes a videl vaše obrazy a ilustrácie, čo by vám povedal? Alebo – čo by ste chceli, aby Vám povedal?

To naozaj neviem, najprv by som asi skolaboval. Určite by som si cenil jeho názor a skúsenosti. Musel by som sa naučiť taliansky, aby sme nepotrebovali tlmočníka. Myslím, že by sme si spolu rozumeli. 

Čo by ste sa na oplátku spýtali vy Leonarda z Vinci?

Neviem, či by aj Leonardo mal problém odpovedať na moje otázky, ale určite by
nezostalo len pri jednej. Bolo by ich mnoho. Nekonečne mnoho. Viac by sa ale orientovali na jeho umeleckú činnosť než na vedeckú. Som totiž technický antitalent. 

Stano Lajda: Strážca starého depozitu (detail), 1999
Stano Lajda: Strážca starého depozitu (detail), 1999

Leonardo nebol božstvo

Da Vinci poznačil 500 rokov histórie, umenia a vedy. Viete si predstaviť svet bez Leonarda?

Keby sme o ňom nevedeli, nechýbal by nám. Tým, že ho ale poznáme, nás skôr trápi, že od tak výnimočného človeka sa nám zachovala len slabá tretina jeho vedeckého i umeleckého odkazu. Napríklad nič z obdobia, keď sa z detskej kresby za niekoľko málo rokov pretransformoval na maliara talentovanejšieho než jeho učiteľ. 

Pred pár rokmi popularizoval Leonardov život seriál DaVinciho démoni. Mal Leonardo svojich démonov?

Podobné veci radšej ani nepozerám, pretože ma rozčuľuje, čo všetko si o ňom scenáristi navymýšľajú. Pritom to nie je vôbec potrebné, pretože to čo o ňom zaručene vieme, by vydalo na niekoľko pútavých seriálov.

Leonardo nebol božstvo. Bol obyčajný človek s plusmi a mínusmi, i keď s obrovským talentom. Myslím, že ho iritovalo despotické správanie otca, úspešného notára Mediciovcov, boháča, ktorý sa na všetko díval cez moc peňazí. Napokon sa natoľko odsúdili, že ho otec vydedil. Leonardo nemal vlastné deti, ale k svojim žiakom prechovával až otcovské city plné porozumenia a trpezlivosti. Rozhodne v nich nebolo nič erotické, ako sa snažia tvrdiť niektorí zvrhlíci podľa seba. Leonardo povedal, že kto nedokáže krotiť svoje pudy patrí do chlieva. Asi by to o sebe netvrdil.

V mladosti bol Leonardo až príliš dôverčivý a spoločenský, na čo takmer doplatil. Potom sa stal až moc opatrný, takmer trpel stihomamom. Mal často podozrenie – možno aj oprávnené -, že mu chcú ukradnúť jeho vynálezy a patenty. Ku koncu života sa zase utiahol do seba, prestával si veriť. Zúfal si, že veľká časť jeho vedeckého diela zostala nepochopená, ba spiatočníkmi až odsudzovaná. Túžil posunúť vedu vpred, no nik o to akoby nestál. 

Leonarda iritovalo despotické správanie otca, úspešného notára, ktorý sa na všetko díval cez moc peňazí.

Kde je démon, nemôže chýbať anjel. Kto nad ním držal ochrannú ruku?

Po čase zistil, že ochranné anjelské krídla nahradí blízkosť mocných a bohatých sponzorov, vojvodov, pápežov a kráľov. Pre nich znamenal podobnú prestíž, akej sa dnes tešia špičkoví športovci, herci alebo interpreti pop-music. Preto o jeho priazeň mocní bojovali a chránili si ho ako živý klenot.  

Leonardo da Vinci sa vo svojej umeleckej tvorbe nevyhýbal náboženský motívom. Išlo len o spoločenskú objednávku?

Až na niekoľko výnimiek portrétov, antických tém Hlava Medúzy a Lédy s labuťou (stratené) a zobrazení bitky medzi Florenťanmi a Pisančanmi, známej pod názvom Bitka pri Anghiari (zničená), bola celá jeho tvorba zameraná na náboženské výjavy. Vkladal do nich hlboké city, emócie a zložitú symboliku. Často pomocou tém vyjadroval vlastné psychické rozpoloženia. Viaceré religiózne motívy vytvoril z vlastnej iniciatívy. To nemohol robiť neveriaci človek. Nikto by ho v tej dobe neobviňoval z omnoho svetskejších alebo mytologických námetov. Nepatril síce k tým, čo sa bičujú a trasú o vlastnú spásu. Svoju vieru prežíval vnútorne, v pokore, morálnom kredite a svojou pracovitosťou si uctil každý darovaný deň.

Stano Lajda: Bez Teba / S Tebou / Bez nás (2007)
Stano Lajda: Bez Teba / S Tebou / Bez nás (2007)

Posledná večera

Desať rokov ste rekonštruovali Poslednú večeru, ktorej vernisáž sa uskutočnila v Oravskej galérii v Dolnom Kubíne a bude sa reprízovať v Žiline. Prečo ste sa na to dali?

Bol to môj celoživotný sen vidieť Poslednú večeru takú, ako vyzerala pred poškodením. Hoci po jej zreštaurovaní vzniklo vo svete niekoľko rekonštrukcií, považujem ich za nedokonalé, povrchné a nepresné. Cítil som, že sa z aj tak zničeného obrazu dá vyzískať omnoho viac. Keby som sa stretol čo i s jedinou rekonštrukciou, ktorá by ma uspokojila, nevenoval by som predsa desať rokov života niečomu, čo by už nemalo zmysel. Rovnako tak, keby som si niečo pri rekonštrukcii zjednodušil, podcenil, oklamal, podviedol by som v prvom rade samého seba.

Popri práci na rekonštrukcii Poslednej večere som zrekonštruoval aj lunety s vojvodovou heraldikou a výzdobu bočných stien, ktoré bezprostredne nadväzujú na obraz. V takej miere sa o to ešte nikto nepokúsil. Svoju prácu som však nezamýšľal nechať si pre seba, ale až keď s ňou budem spokojný ja sám. Každý umelec má povinnosť robiť výstavy, spievať alebo hrať pre verejnosť a tak druhým spríjemniť život. Šiel som tak s kožou na trh a veľký záujem o moju rekonštrukciu ma pozitívne prekvapuje. To je tá spätná väzba, keď zisťujete, že vaša práca mala zmysel.

Mne osobne sa Posledná večera spája s dvoma rýchlymi asociáciami: jej malinká kópia visela v dome u starých rodičov (a považoval som ju za náboženský obrážtek) a je to pre mňa jednoznačne veľkonočný motív. Čím je pre vás?

Bolo to podobné i u mňa. Leonardova kompozícia je najkopírovanejším dielom sveta, sám mám v zbierke okolo tritisíc rôznych verzií. Od úbohých po seriózne. Myslím si, že pre Leonarda bola táto téma omnoho obsažnejšia než len veľkonočný motív. Prišiel som s novou teóriou, ktorú môžem doložiť obsažným dôkazovým materiálom, že Leonardo na obraze sekundárne spodobnil celý prierez Bibliou. Starý aj Nový zákon s Kristom uprostred. Od Adama až po Boží súd. Takže pre mňa je to fenomenálne dielo, jedno z najväčších, aké jedinec vytvoril.

Leonardo na obraze spodobnil celý prierez Bibliou. Starý aj Nový zákon s Kristom uprostred. Od Adama až po Boží súd.

Poslednej večere sa zachovalo údajne len 40 % originálu. Ako ste vedeli doplniť zvyšok?

To opisujem vo svojej knihe Posledná večera Leonarda z Vinci, ktorá vyšla vo vydavateľstve Artforum. Pracoval som na nej súčasne s prácou na rekonštrukcii. Je to ťažké vysvetliť niekoľkými vetami. Šťastie patrí pripraveným, tvrdí príslovie a ja som sa na rekonštrukciu pripravoval cieľavedome desiatky rokov. Zhromažďoval som potrebný materiál, ako napríklad najstaršie kópie obrazu (neexistuje verná), porovnával som detaily, mapoval som tvorbu umelcov, ktorí ovplyvnili Leonarda, alebo naopak, ktorých ovplyvnil on.

Z bezprostrednej blízkosti som videl a skúmal takmer všetky majstrove originály, poznám všetky dochované štúdie. K dispozícii som mal dokonalo ostré trojnásobné zväčšenie Poslednej večere. Viackrát som robil kópie iných jeho diel, aby som pochopil postup a štýl práce.

Porovnával som anatómiu rôznych ľudí so zachovanými zbytkami detailov hláv, rúk a nôh. Dokresľoval som do xerokópií originálu chýbajúce miesta hľadaním logiky prepojenia. Kreslil som desiatky štúdií k detailom v Leonardovom štýle, robil stovky prepočtov a počítačových simulácií. Prehodnocoval som každý, aj ten najmenší detail, šupinku farby. Bolo toho ešte oveľa viac.

Ježiš (detail) Rekonštrukcia Poslednej večere (Stano Lajda, 2019)
Ježiš (detail) Rekonštrukcia Poslednej večere (Stano Lajda, 2019)

Zhodnotil by som to tak, že práca na maľbe rekonštrukcie zaberala slabú tretinu celkového výskumu obrazu. Všetko to muselo byť kompaktné, niekoľkokrát overené, robené s nesmiernou pokorou, koncentráciou, ale  pritom naplno. Nepozeral som sa ani ja, ani moja rodina, v ktorej som mal oporu a ktorá mi verila, na fakt, že za ten čas som mohol vytvoriť aspoň tridsať vlastných obrazov. Celý čas som pracoval bez prispenia sponzorov, ale o to s väčšou láskou, úctou a nasadením.

Ako sám hodnotíte vaše dielo?

Viem, že keby som mal možnosť robiť rekonštrukciu 1:1 na pevný podklad, s napodobením Leonardovej techniky, bola by rekonštrukcia ešte presnejšia. V tomto prípade mi išlo výlučne o to, do akej miery je rekonštrukcia tak zničenej maľby vôbec možná. Výsledok prekvapil i mňa samého. Myslím si, že sa dá doplniť s veľkou mierou presnosti takmer na 90%. Zvyšných desať už natrvalo zostane polemických, ale i to je úspech.

Gioconda

Da Vinci bol priekopníkom karikatúry

Niektorými dielami je Leonardo notoricky známy, ale pre mňa ako laika bolo napríklad nóvum, že bol priekopníkom karikatúry. Ako sa to stalo?

Postupne sa k nim dostal ako pohotový kresliar. Zaznamenával si rýchlymi ťahmi zaujímavých ľudí z ulice. Časom zistil, že tieto portréty charakterizujú určité neduhy, ako závisť, nenávisť, pýcha, pohŕdanie… Karikatúrna nadsádzka tieto charakteristické črty ešte umocnila. Aj v takejto oblasti bol priekopníkom.

Karikatúry sú dôležité, odľahčujú, poukazujú na nahotu kráľov, umožnia nám zasmiať sa nad sebou samými. Aký máte k ním vzťah?

Sám som niekedy premýšľal, či sa tomu nebudem venovať cielene. Baví ma to doteraz. No nakoniec s z toho stala len sporadická záležitosť. Mnoho ľudí ani nevie, že sa takejto činnosti venujem. Na jeseň však chystám svoju prvú výstavu karikatúr a kresleného humoru. Voľakedy mi učiteľ autoškoly, ktorému som nakreslil karikatúru, povedal, že sa na nej podobá viac než na fotke z občianskeho preukazu. To ma na tom práve láka – tie hranice nadsádzky, vystihnúť charakteristické črty, ktoré možno prehnať a podobu to pri tom len umocňuje.

Každý má na to, aby bol aspoň v nejakej oblasti dobrý.

Asi najhoršie je, keď sa človek sám sebe stane karikatúrou a už to nie je on vo svojej originalite. Ako si uchovať autentickosť a nestať sa vlastnou karikatúrou?

Človek by mal zostať sám sebou. Byť originálom. Myslím, že každý je na to predurčený. Samozrejme, nežijeme vo vzduchoprázdne, od narodenia na nás vplýva tisíce vecí. Tie nás formujú – vedome i podvedome. Keď sa však dá niekto “preoperovať” na Jacksona, Tintina alebo Elvisa, je mi ho skôr ľúto. Interpretov spevákov a skupín vnímam už pozitívnejšie. Tam musia dosiahnuť talent originálu, ináč sa strápnia. Aj dnes interpretujeme hudbu Bacha, Mozarta, Paganiniho, akurát ju už nemáme ako porovnávať s originálom. Podobne je to i pri vytváraní kópií. Ja ich vnímam čisto ako učebnú pomôcku. Veľa som sa takto naučil a svoje poznatky mohol aplikovať vo vlastnej tvorbe. Živiť by som sa ale tým nechcel. Myslím, že každý má na to, aby bol aspoň v nejakej oblasti dobrý. Nemusí byť pritom hneď génius.

Autor Stano Lajda

Najdôležitejšie je neubližovať

V tomto roku sa dožívate 60 rokov. Čo vás život za tento čas naučil?  

Jedna otázka a odpoveď vydá aj na jednu knihu. Veľa! Najdôležitejšie ale je neubližovať druhým, nežiť na úkor iných. Nežiť márne, byť osožný, rozdávať lásku a nie nenávisť. Pozerať, ako to, čo robíme iným, padlo nám samým, našim blízkym. Hľadať hodnoty v duši a nie v peňaženke. Snažiť sa podobne ako v športe ísť na hranice možností. Veriť, že je niečo viac. Niečo, čo nás presahuje. Že celý ten cirkus od veľkého tresku a vzniku života nespeje zas k čistému kolapsu. Že život má hlbší zmysel. Mám rád piesne The Beatles a životným mottom sa mi stal názov hitu All you need is love.

Narodili ste sa v správnom čase a na správnom mieste?

Asi áno. Poznal som úžasných ľudí v rodine, priateľov. Mám milujúcu manželku a skvelých synov. Nemenil by som. Kedy sa mali ľudia tak dobre ako dnes? Napriek tomu, že mnohí nedokážu slobodu a prepych uniesť.

Obrazy vraj milujete ako svoje deti. Aký ste rodič?

Snažil som sa popri práci najlepšie ako som vedel. Už nemám šancu nič napraviť. Dnes už sú samostatní (30 a 27 rokov), ale nebojím sa o nich. Vidím, že hodnoty, ktoré sám zdieľam sa zakorenili aj u nich. Som na nich pyšný. Aký som bol otec by vám však skôr vedeli odpovedať oni.

Maliari a vôbec umelci sú kreatívne duše, často si ich asociujeme s istou voľnosťou, až antipatiou voči povinnostiam bežného života. Ako ste svoju umeleckú kariéru skĺbili s „kariérou“ otca?

Niekedy to bolo ťažké, ale tým, že rád robím aj do druhej v noci, snažil som sa počas dňa nájsť si čo najviac času. Brať ich do prírody, na letné i zimné dovolenky, podporovať ich v klíčiacich záujmoch. Prežili sme veľa pekného, veselého i šťastného. Trošku mi je ľúto, že už vyrástli a majú svoj život. Ale prajem im to.

Leonardo da Vinci: Mona Lisa

Vedieť vidieť

Váš starý otec, učiteľ, vo vás vytušil talent, kúpil vám farby, a tým nasmeroval vašu životnú dráhu. Ako vidieť a objavovať talenty – v sebe i v iných ľuďoch okolo nás?

Príklad mojich starých rodičov je pre mňa určujúci – kľúčový. To bola moja životná didaktika. Ísť vlastným príkladom. Aby cítili, že ich máte rád. Povzbudiť a nie udupať. Objavovať v mladých ľuďoch zdroj záujmu, talent. Stavať štartovaciu rampu, popri ktorej vystrelia do výšin života. Odovzdať im štafetu, nadšenie pre vec, zodpovednosť k sebe ale aj ostatným. Niekedy je to vyčerpávajúcejšie ako poorať roľu, ale stojí to za to. Samozrejme, že sa to nepodarí u každého, ale mnoho mojich žiakov urobilo za štyri roky ohromný pokrok v tvorbe i postojoch k životu.

Spomínam vidieť talent v sebe i v druhých. Údajne aj Leonard sa riadil heslom saper vedere – vedieť vidieť – a zrak považoval za jeden z najdôležitejších zmyslov. Akými očami sa pozerať na svet?

To je pravda. Jeho zmysly boli akoby znásobené. Oči ale musia byť previazané s citom i rozumom. Mentálnym spracovaním videného. Ináč by zrak len kĺzal po povrchu vecí. Neprenikal by do podstaty. Nie nadarmo sa hovorí, že sa díva srdcom a mozgom. V opačnom prípade sú aj zdravé oči slepé.

Deti potrebujú otca, autoritu, ktorú si vážia, jeho lásku, múdrejšieho a verného kamaráta. Nie jeho kariéru, peniaze a úlety

Leonarda považujú za zosobnenie renesancie, za pravý príklad renesančného človeka. Je možné žiť ako renesančný človek aj dnes?

Pokiaľ to myslíte doslovne, tak nie. Veda natoľko pokročila vpred, že už aj v jedinej oblasti sa musí človek špecifikovať, aby ju ako-tak vôbec obsiahol. Obsiahnuť všetko, čo obsiahol Leonardo, je už dnes nemožné. Už nehľadáme spôsob, ako koženými a drevenými krídlami odpútať človeka od zeme. Ubehlo 500 rokov a my už lietame na zložitých strojoch do iných slnečných sústav. Na druhej strane už nemaľujeme, nesocháme umelecké diela niekoľko rokov. Nepotrebujeme ovládať anatómiu, perspektívu, ba nepotrebujeme ani farebný cit. Postačí nám vystaviť pisoár (M. Duchamp), skartovať prostý obrázok (Banksy), alebo rozpíliť kravu (D. Hirst). Šokovať. A je to!

A je možné byť aj renesančným otcom?

Otec je otec. Či žije v renesancii alebo dnes. Buď sa deťom venuje, vtláča im hodnoty a morálku, vytvára teplo domova, ide im príkladom alebo im nahrádza svoju prítomnosť darčekmi a mamonou. Deti ale potrebujú otca, autoritu, ktorú si vážia, jeho lásku, múdrejšieho a verného kamaráta. Nie jeho kariéru, peniaze a úlety.

Za rozhovor ďakuje Matúš Demko

foto: archív S. Lajdu, Unsplash, autor

Pridaj komentár